Blog Jihlavských listů

Naši predkovia boli bystrými pozorovateľmi. Nevyznačovali sa “učenosťou”, ani „vysokoškolským vzdelaním“, ale ich múdrosť pramenila z jednoduchej prirodzenosti, z dôverného spojenia so základnými silami prírody a vesmíru, z hlbšieho prežívania a pozorovania života samého! Svoje poznanie a životné skúsenosti vložili do mnohých rozprávok, povestí, prísloví a porekadiel. Spomeňme iba jedno z nich, úzko súvisiace s našou témou: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči!

Áno, ľudskou rečou vychádza na povrch vnútorná, skrytá podstata človeka! Reč a slovný prejav preto nemožno vnímať ako samostatne stojacu jednotku, ale ako vonkajší prejav niečoho, čo je skryté hlbšie pod povrchom. Niečoho, čo dalo prvotný podnet k sformovaniu do slovnej podoby. A tým niečím je ľudská myšlienka! Skrytý vnútorný, myšlienkový život každého jednotlivca! Preto ak chceme hovoriť o kultúre reči a vyjadrovania, nemožno jedným dychom nehovoriť o kultúre myslenia! Lebo tieto dve veci sú prepojené tým najužším spôsobom, pričom jedna nevyhnutne a logicky vyplýva z druhej. Z myslenia a myšlienok povstáva reč, ktorá zase úplne očividne odráža hĺbku, hodnotu a kvalitu nášho vnútorného, myšlienkového života, presne v zmysle na začiatku citovaného príslovia.

Ak chceme zlepšiť kultúru reči, ak chceme z nášho života odstrániť nevhodné, vulgárne a urážlivé slová je treba zamerať pozornosť na samotné jadro a vlastnú podstatu, v ktorej všetko tkvie a z ktorej všetko prejavené vzniká a síce, na naše myslenie! Lebo vo vedomom dôraze každého jednotlivca len na pozitívne a budujúce hodnoty, na čistotu a ušľachtilosť svojho myslenia, na jeho celkové zameranie k tým najvyšším ideálom tkvie ozdravenie nie len slovného prejavu, ale v podstate takmer všetkého!

„V kvapke vody sa skrýva celý vesmír!“ hovorí opäť jedna stará ľudová múdrosť. Podobne i zdanlivo malicherný problém kultúry reči skrýva v sebe veci omnoho hlbšie, ako by sa snáď mohlo na prvý pohľad niekomu zdať! Veci s ďalekosiahlym reálnym dopadom na život okolo nás.

Žiaľ ľudia vo všeobecnosti nepovažujú problém všeobecnej nekultúry v reči za niečo príliš podstatného. Avšak dôsledkom celospoločenského ignorovania tejto zdanlivej maličkosti vznikajú situácie, ktoré sa nás, a to najmä tých citlivejších, dennodenne nepríjemne dotýkajú. Nevkusné slová a rozhovory, bezbrehý vulgarizmus a neúcta voči vysokým a ušľachtilým hodnotám, všetko toto nie sú iba nejaké prázdne slová. Je to zrkadlo našej vlastnej duše! Odraz reálneho stavu nášho vnútra! Odraz podceňovania a zanedbávania tak rozhodujúcej sily, akou je ľudský myšlienkový život.

Človek a vlastne celé ľudstvo sa totiž naivne domnieva, že sa vo svojom myslení môže beztrestne zahrávať s čímkoľvek. Vo svojom povrchnom prístupe k veciam však nechce pochopiť, že všetko, čo sa sformuje v tejto jemnej a neviditeľnej úrovni hľadá nakoniec cesty k prejaveniu sa navonok – k prejaveniu sa celkom reálnemu a úplne viditeľnému, či už slovom, alebo činom! Lebo nakoniec všetko to, čo človek vytvára a buduje je celé iba projekciou a zhmotneným prejavom našej mysle. A vlastne aj my samotní, ako osobnosť, sme iba tým, čo a akým spôsobom myslíme! Taká je tiež naša reč i chovanie!

V tejto jednoduchej zákonitosti je nám ukázaná cesta k zlepšeniu života okolo nás. K zlepšeniu a ozdraveniu a to nie len kultúry slovného prejavu! Zlaté pravidlo všeobecného obrodného procesu preto znie: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Tým budujete mier a budete šťastní!“

Iná dávna múdrosť zase hovorí: „Fortis imaginatio generat casum!“ Kto sa intenzívne zapodieva niečim vo svojej mysli, urobí z toho skutočnosť!

Cesta k všeobecnému pokroku je teda veľmi jednoducho dosiahnuteľná iba určitou mierou sebadisciplíny v myslení! Stačilo by po nej po nej len ísť! Ale žiaľ, to je pre nás asi to najťažšie! Túto cenu za pokrok, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť veľmi nízkou a zanedbateľnou nakoniec predsa len nie sme ochotní zaplatiť!

A navyše súčasný svet, ktorý je už na míle vzdialený od pôvodnej prostoty, jednoduchosti a čistoty cítenia a myslenia nie je v prehnanej dôvere vo svoju učenosť a rozsiahle rozumové poznanie vôbec ochotný pripustiť, že by snáď cesta k všeobecnému ozdraveniu života mohla byť až taká prostá!

Súčasný svet, vo svojom obmedzení sa iba na hmotné totiž nedôveruje ničomu, čo presahuje rámec jeho rozumového obmedzenia. Toto ľudstvo bude hľadať svoje vlastné „skutočné a reálne“ príčiny súčasného neblahého stavu takmer vo všetkých oblastiach života, dôsledne sa pohybujúc iba na „vedeckej báze“, namiesto skutočnosti, aby každý jednotlivec sám za seba prijal plnú zodpovednosť za kvalitu vlastného myslenia! Zodpovednosť za každú jednotlivú myšlienku!

Lebo myšlienky predstavujú silu, ktorou možno ničiť a pustošiť, alebo budovať a pozdvihovať. Myslenie je rozhodujúce! Dôrazom na jeho čistotu je možné v osobnom i celospoločenskom merítku dosiahnuť vecí, o akých sa nám doteraz ani nesnívalo. Áno, v zachovávaní čistoty a ušľachtilosti myslenia je ukryté tajomstvo vzostupu ľudstva! To znamená, že je v ňom skrytá i stratená cesta k ozdraveniu reči a kultúry vyjadrovania vo všeobecnosti!

Všetky naozaj veľké a priam prevratné veci sú jednoduché a prosté! Vo svojej prapôvodnej prostote sú prístupné a pochopiteľné každému bez rozdielu! Bez rozdielu výšky spoločenského postavenia, bez rozdielu vzdelanostnej úrovne, bez rozdielu rasy, alebo náboženského presvedčenia. Cesta k ozdraveniu života, k ozdraveniu kultúry a slovného prejavu je teda až detsky jednoduchá, prostá a jasná ! Iba treba začať! A najlepšie každý sám od seba!

http://kusvetlu­.blog.cz/ v spolupráci s J.L.

   Evolučná teória patrí k jedným zo základných pilierov, o ktoré sa opiera ateistický svetonázor a materialistický pohľad na svet. Je však paradoxné, že práve hlboké pochopenie podstaty evolučného procesu potvrdzuje existenciu Vyššej Inteligencie, ktorou bol tento proces riadený.

   Materialistický pohľad na evolúciu totiž predpokladá, že ide o vývoj od najjednoduchších foriem života až k tým najzložitejším a to prostredníctvom slepého a náhodného výberu. Celé si to môžeme pripodobniť ku nepripravenému žiakovi, ktorý rieši test. Na každú otázku v teste je daných desať odpovedí – desať možností. No a keďže žiak je nepripravený, krúžkuje svoje odpovede iba systémom náhodného výberu.

   Presne takýmto spôsobom si teda materialisti a ateisti predstavujú i evolučný proces. Podľa nich aj príroda postupovala práve takýmto spôsobom čo znamená, že ak sa vývoj nachádzal na určitom nižšom stupni, iba čisto slepým a náhodným výberom sa hľadali ďalšie vývojové možnosti, pričom napokon úplne náhodne, prostredníctvom pokusov a omylov sa takáto možnosť napokon našla a vývoj mohol postúpiť o krôčik dopredu.

   Takáto je teda podstata materialistickej predstavy evolučného vývoja, ktorá predpokladá, že vedomie sa vyvíjalo spolu s vývojom hmoty a to sériou náhodných pokusov, omylov a náhodne nachádzaných riešení.

   Takáto úvahy však majú jeden háčik! Už dávnejšie som totiž čítal istú vedeckú teóriu dokazujúcu, že ak zoberieme do úvahy celkový čas vývoja života na našej planéte od jeho prazákladných počiatočných foriem až ku človeku súčasného typu, toto obdobie je jednoducho príliš krátke na to, aby ho príroda stihla uskutočniť prostredníctvom slepého výberu čisto náhodných možností. Ak by sa to totiž dialo práve takýmto spôsobom, evolučný vývoj na zemi by musel byť omnoho, omnoho dlhší, než v skutočnosti reálne bol.

   Z tohto faktu teda vyplýva, že príroda sa vo svojom vývoji od najjednoduchších foriem k najdokonalejším vôbec nesprávala ako nepripravený žiak, náhodným spôsobom krúžkujúci odpovede v teste. Evolúcia v skutočnosti prebiehala úplne inak! Správala sa ako žiak, ktorý sa na test dobre pripravil a preto už dopredu pozná správne odpovede. Jednotlivé kroky v evolučnom procese na našej planéte boli uskutočňované VEDOME! S plným vedomím toho, ktorá vývojová možnosť je správna!

   Evolučný proces bol preto procesom vedomým a nie náhodným! Jedine ak zoberieme do úvahy túto skutočnosť je totiž možné vtesnať evolučný vývoj na našej planéte do toho vymedzeného časového obdobia, v ktorom podľa vedeckých poznatkov v skutočnosti prebehol. Iba ak pripustíme túto možnosť môže všetko súhlasiť. Inak nie!

  Inak, čiže tak, ako sú o tom presvedčení materialisti a ateisti, to znamená prostredníctvom čisto náhodného výberu by tento vývoj nebolo možné v danom čase stihnúť.

   Skutočné, hlboké pochopenie podstaty evolučného procesu je teda potvrdením existencie Stvoriteľa. Potvrdením existencie Vyššieho Princípu, ktorý posúval vývoj na našej planéte vedomým spôsobom. Evolučný proces je teda príbehom dobre pripraveného žiaka, ktorý s prehľadom zakrúžkovával správne odpovede v teste a práve preto, že a nemýlil a nepochyboval mohol stihnúť tento test úspešne vypracovať v presne stanovenom čase, ktorý bol naň určený.

http://kusvetlu­.blog.cz/  v spolupráci s J.L.

   Znehodnotili sme slovo i vlastný rečový prejav! Nadmerným zneužívaným sme ho devalvovali tak, že ľudské slovo stratilo svoju pôvodnú váhu, silu, hĺbku a význam. Stal sa z neho bezcenný brak, ktorého je všade nadmieru a ktorým sa neuveriteľne plytvá.

   „Vaša reč nech je áno, alebo nie. Všetko ostatné je od zlého!“ Túto veľkú múdrosť sme vôbec nepochopili a nedržali sa jej, čoho dôsledkom, ak sa to nezmení, bude musieť byť duchovná záhuba miliónov duší, ktoré sa utopia v nesmiernom oceáne balastu vytvoreného a neustále vytváraného ľudským slovným prejavom.

   „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie! Všetko ostatné, čo je nad to, je od zlého!“ Čo znamenajú tieto slová? Neznamenajú strojovú úsečnosť, alebo zúženie reči iba na slová áno a nie. Toto odporučenie je nabádaním k stručnosti, k vecnosti a k jednoduchosti vo vyjadrovaní. Nabádaním k tomu, aby sme vždy hovorili iba to, čo je naozaj podstatné a má zmysel a význam.

   Takýmto spôsobom by malo potom každé vyslovené, alebo napísané slovo svoju vážnosť, hlbokú výpovednú hodnotu a skutočnú cenu. Každé takéto slovo by bolo potom slovom, za ktorým sa dá stáť, o ktoré sa dá oprieť a na ktoré sa dá spoľahnúť.

   „Čo je nad to, je od zlého!“ Tárajstvo, bezobsažnsoť a bezmyšlienkovité rečnenie je zlom! Zlom, ktoré otrávilo ľudský rečový prejav a znehodnotilo ho!

   Akou zbraňou však kto zachádza, takou nakoniec zahynie! Bezobsažnosť, bezmyšlienkovitosť, povrchnosť, plytkosť, nevecnosť a prázdnota v reči formuje povrchných, plytkých, prázdnych, nevecných a stádovitých ľudí. Používanie znehodnotenej reči duševne znehodnocuje tých, ktorí ju používajú!

   Akým spôsobom však hovoríme, takými sa nakoniec aj  staneme! Reč formuje ľudí! Nesprávny a zlý spôsob reči nás formuje nesprávnym a zlým spôsobom!

   No a v dnešnej dobe informačného nadbytku to dosahuje svojho vrcholu. Zo všadiaľ sa na nás valí lavína slov, z ktorých možno až 99 percent nemá nijaký hlbší význam ani zmysel. Je to iba bezobsažná prázdnota, neraz účelovo fabrikovaná práve preto, aby prostredníctvom jej každodenného pretlaku ľudia otupeli a stali sa povrchnou, nemysliacou a ľahko ovládateľnou masou. Zámerom a účelom šírenia prázdnoty v reči je vytváranie prázdnych ľudí! Je ním degradácia ľudskej osobnosti, ktorej konečným cieľom je vytvorenie stáda nemysliacich, tupých a ľahko ovládateľných bytostí.

   Kto nájde silu vystúpiť z tohto kolotoča? Kto ešte v sebe nájde silu  a dokáže sa vzoprieť všadeprítomnej prázdnote a povrchnosti? Kto dokáže od seba nekompromisne odvrhnúť všetok balast a akoby ostrým mečom oddeliť hodnotné od nehodnotného?

   Takéto niečo je v dnešnej dobe naozaj veľmi ťažké, avšak kto toho nebude schopný, ten príde o svoje človečenstvo! Duševne a duchovne bude totiž musieť zahynúť v oceáne balastu, vytvoreného bezobsažnosťou a prázdnotou ľudského rečového prejavu.

   Ak sa vraví, že menej je niekedy viac, tak v tomto prípade, v prípade nášho vzťahu k informáciám to platí dvojnásobne. Radšej teda menej, omnoho menej, ale hodnotnejšieho, hlbšieho a duchovne kvalitnejšieho. A mnohokrát je dokonca zotrvávanie v tichom premýšľaní ďaleko cennejšie, hodnotnejšie a užitočnejšie, ako mnohé z toho, čo sa na nás hlučne a vtieravo valí zvonka. V skutočnosti totiž sú to práve chvíľky tichého uvažovania, v ktorých dozrieva naša osobnosť. Ticho teda nie len že lieči, ale rozvíja, utvára a formuje našu samostatnú osobnosť. A my ako ľudia máme byť predsa osobnosťami a nie iba nejakými humanoidmi, neschopnými samostatne myslieť. Humanoidmi, ktorí kráčajú svojim životom nesamostatne, tupo a iba podľa chcenia iných.

jl, priaznivec časopisu „Pre Slovensko“ http://www.pre-slovensko.sk/

   Istý muž si kúpil v bufete párky a odniesol si ich ku stolíku. Ako si ich naň kládol uvedomil si, že si chcel kúpiť ešte i niečo na pitie. Vrátil sa teda po nápoj. Ako však ide nazad ku stolíku vidí, že pri ňom sedí inteligentne vyzerajúci a dobre oblečený bradatý pán a konzumuje jeho párky. Muž prišiel ku stolíku, nič nepovedal, sadol si, vzal si druhú, zvyšnú párku a začal jesť. Bradáč sa chvíľu naňho pozeral, ale ani on nič nepovedal a tak spolu mlčky jedli.

   Keď bradatý pán dojedol, odišiel. Muž dojedol svoju párku, dopil pohár, vstal a mimovoľne sa pozrel na vedľajší stolík a čo nevidí? Boli na ňom jeho vlastné, nedotknuté párky.

   Poučenie: Ak sme presvedčení o tom, že niekomu prejavujeme milosrdenstvo a láskavosť, môže to byť niekedy úplne inak. Tá láskavosť a to milosrdenstvo môže byť preukazované nám samotným.

   V niektorých krajinách s budhistickou tradíciou je zvykom, že muži strávia určitú časť svojho života ako mnísi. V tomto období svojho života, podľa osobnej voľby môže ísť aj o niekoľko rokov, je celým majetkom dotyčného iba jeho odev, ktorý má na sebe a miska, do ktorej mu ľudia dávajú potravu na každodenné prežitie.

   Ráno zvyknú stáť mnísi pri ceste a čakať na potravu, ktorú im ľudia podarujú, aby sa v ten deň stala ich obživou. Najzaujímavejšie na celej veci však je, že pri darovaní daru mníchom neďakujú oni ale tí, ktorí ich obdarovávajú. Neďakuje teda prijímateľ, ale darca. Ďakuje za to, že smel a mohol darovať.

   Poučenie: Ak darujeme niečo iným, v skutočnosti tým obdarúvame sami seba, za čo by sme tým iným mali byť vďační.

   Vysvetlenie: Jedine to, čo sme dokázali nezištne darovať druhým zostane našim trvalým majetkom, kým o všetko to, čo sme si ponechali sami pre seba aj tak jedného dňa prídeme.

   Darom však nemusí byť vždy iba dar hmotný. Môže to byť i dobrosrdečnosť, láskavosť, úsmev, alebo prejavenie úcty či ohľadu k druhým ľuďom.

   Ak totiž takýmto spôsobom nezištne dávame, svoje bohatstvo si zhromažďujeme tam, kde „hrdza neničí, moľ nerozožiera a zlodej nekradne“. Tam, kde jedného dňa všetci aj tak odídeme. No a tam potom nájdeme všetky činy nami prejaveného, nezištného dobra k iným ako bankový vklad na účet našej vlastnej osoby. Len človek, ktorý prejavuje dobro, ktorý dáva dobro iným je skutočne bohatý! Bohatý pravým a nepominuteľným spôsobom!

   Cudzo znejú tieto slová v našom svete. Cudzo znejú tieto slová vo svete, kde každý zhŕňa iba sám pre seba a stredobodom všetkých snáh je iba prospech vlastného ja. A ešte snáď prospech ľudí, s nami osobne úzko spriaznenými.

   Cudzo znejú slová o nezištnom dávaní ľuďom majetným a ľuďom dobre zabezpečeným všetkými hmotnými vecami. Oni sú však v skutočnosti žobrákmi a chudákmi, pretože všetko, čo majú a čo neraz nadobudli na úkor iných, všetko toto budú musieť jedného dňa zanechať tu a odísť tam, kde si prezieravo nenazhromaždili žiaden kapitál. Tam sa potom ocitnú s úplne „prázdnymi vreckami“ a teda naozaj ako najposlednejší chudáci a žobráci. Tam sa zrazu z tých prvých stanú poslední!

   A zase naopak, z tých posledných a bláznov, ktorí v tomto sebeckom a materialistickom svete nepochopiteľným spôsobom uprednostňovali hodnoty dobra a úcty k ľuďom, z týchto sa tam stanú prví. Lebo tam platia iné hodnoty a iná „mena“!

    Ak teda budeme v našom živote nezištne prejavovať úctu, dobro, milosrdenstvo a láskavosť voči druhým pamätajme, že v skutočnosti je všetko inak. V skutočnosti bude napokon táto úcta, dobro, milosrdenstvo a láskavosť prejavená  nám samotným.

   A ak budeme mať niekedy pocit, že obdarovávame iných  a pomáhame im, v skutočnosti sme tým obdarovávaní iba my samotní a je tým pomáhané práve nám. Všetko je totiž úplne inak, ako sa zdá nášmu, hmotou obmedzenému vnímaniu tu na zemi.

   http://kusvetlu­.blog.cz/ v spolupráci s J.L.

   Po rokoch komunistického režimu k nám zavítala sloboda. Veľké problémy v rôznych oblastiach spoločenského života však spôsobuje pokrivené chápanie tohto pojmu, ktorý si mnohí zamenili za svojvoľnosť. Za možnosť robiť si čo chcem.

   No a žiaľ, takéto nezrelé a nesprávne uchopenie pojmu sloboda sa veľmi negatívnym spôsobom premietlo i do celkovej atmosféry na našich školách a prejavilo sa  úbytkom úcty a rešpektu k autorite učiteľa, vychovávateľa, ale i rodiča.

   Pojem slobody, osobnou nezrelosťou prekrútený v svojvoľnosť a nezdravý demokratizmus má u mládeže všetkých vekových kategórií za následok vzrast neúctivosti, ba niekedy až arogancie k dospelým, ktorí by pre nich mali byť vždy určitou prirodzenou autoritou.

   S dospievajúcou mládežou bývali samozrejme problémy stále, v každom spoločenskom systéme, avšak dnes, z hľadiska vyššie uvedených, negatívnych faktorov sa situácia stáva takmer neúnosnou. Prejavuje sa to tak, že vyučovanie vo vyšších ročníkoch základných škôl sa pre mnohých učiteľov stáva doslova utrpením. Rušitelia poriadku a disciplíny sú si totiž veľmi dobre vedomí svojej beztrestnosti a nepostihnuteľnosti a títo jedinci strhnú svojim zlým príkladom mnohokrát i slušných žiakov, ktorí nakoniec robia veci, aké by sami od seba nikdy nerobili. Na školách rastie agresivita, arogancia, neúctivosť a neprístojné chovanie žiakov, ktorí niekedy doslova terorizujú učiteľov. Ide o jav, ktorý pred takými dvadsiatimi, alebo tridsiatimi rokmi vôbec neexistoval. V tých časoch to bolo niečo nemysliteľné.

   Žiaľ, honba rodičov i celej spoločnosti iba za peniazmi a hmotným prospechom, rôzne nevhodné modely spoločenského správania s týmto fenoménom súvisiace, ktoré deti vidia a vnímajú v každodennom živote, nevhodné vzory a celkový, prázdny, povrchný a konzumný spôsob života, ktorý je im podsúvaný vo filmoch, na internete a podobne, toto všetko spolu urobilo svoje a veľmi negatívnym spôsobom sa odrazilo na chovaní mladej generácie.

   Chýbajú pozitívne vzory, chýba výchova k zodpovednosti – deťom sa až príliš hovorí o ich právach, ale už menej o ich povinnostiach, chýba výchova k prirodzenej úcte k autorite dospelého, ktorú spochybnila nezdravá demokratizácia, chýbajú vysoké hodnoty a ušľachtilé ciele, ku ktorým majú byť deti vedené, jednostranne  sa kladie dôraz iba na rozvoj vzdelanosti, pričom sa zabúda na zodpovedajúci rozvoj citovo emocionálneho rozmeru osobnosti dieťaťa a tak ďalej a tak  ďalej.

   Aké kroky treba urobiť zlepšeniu tejto situácie? Ako na deti správnym spôsobom výchovne pôsobiť tak, aby sa stali opäť deťmi, spontánne a prirodzene cítiacim a prejavujúcimi úctu k autorite dospelého – k autorite rodiča, učiteľa a vychovávateľa?

   Deti musia byť vedené a vychovávané v duchu pravej lásky! No a najväčšou časťou pravej lásky je prísnosť.

   Pravá láska nedbá na to, čo sa druhému páči, čo je mu príjemné a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť len podľa toho, čo mu prosieva. Nezáleží, či to druhému spraví radosť, alebo nie. To je pravá láska a služba.

   A ak niekto nemôže dôjsť inak k rozpoznaniu správneho od nesprávneho, treba ho aj pokarhať! Tým mu preukážeme službu. Len pri tom musí vládnuť spravodlivosť a nie svojvoľnosť, lebo pravú lásku nemožno oddeliť od spravodlivosti.

   Nemiestna ústupčivosť by totiž znamenala pestovanie chýb a ďalšie klesanie po šikmej ploche. Bolo by takéto niečo naozaj láskou?

   Uplatňovanie spravodlivého princípu pravej lásky, ktorá je aj prísna a aj karhá ak je to nevyhnutné, tak práve tento princíp by sa mal stať základným kameňom na ceste k zdravému a správnemu formovaniu osobností detí a to nie len na našich školách, ale samozrejme v prvom rade a predovšetkým v rodinách.

   Jednoduchý vzorec pre správnu výchovu detí a mládeže teda znie: Pravá láska + pravé hodnoty = pravý človek.

   Z tohto vzorca však vyplýva, že ak rodičia, učitelia a vychovávatelia s deťmi nejednajú v pravej láske a sami nevedia, aké sú pravé hodnoty, tieto hodnoty nerešpektujú a deti k nim nevedú, potom je výsledok práve taký žalostný a biedny, aký nám ukazuje chovanie dnešnej mladej generácie.

   Áno, je to tak, práve v chovaní deti a mládeže môžeme ako v zrkadle uvidieť svoju vlastnú tvár. Tvár nás rodičov, učiteľov a vychovávateľov, tvár celej našej spoločnosti, ktorá nežije v skutočnej, spravodlivej láske ľudí k ľuďom, nevie čo sú pravé hodnoty, ani o ne neusiluje. Ak sa to však nezmení, bude naša mládež čoraz horšia a nezvládnuteľnejšia, pretože ona je iba obrazom a zrkadlom nás samotných. 

jl, priaznivec časopisu „Pre Slovensko“ http://www.pre-slovensko.sk/